Ahojte!
Ďakujeme všetkým účastníkom literárnej súťaže 'Zápisky z hrebeňa - jar 2011' za príspevky!
Trojčlenná porota rozhodla nasledovne:
1. miesto
Ivan Grgač
a jeho príbeh s názvom 'Lyže pre dvoch'.
2. miesto
Danica Božová
a jej príbeh s názvom 'Zimomriavky pod Ďumbierom a horský maratón proti svojej vôli'.
Ivanovi gratulujeme k získaniu 1. ceny - ubytovanie pre dve osoby na 1 noc na Chate M.R.Štefánika.
Obe práce su uverejnené nižsie.
Nech sa páči - ponorte sa do zaujímavých príbehov!
Ivan Grgač
lyže pre dvoch
Marec. Lyžovačka na Mýte pod Ďumbierom. Zjazdovka plná ľudí so štýlom lyžovania, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani
Japonskí kamikadze. Alebo aspoň za ich odvahu. Sediac na lanovke rozmýšľam ako som rád, že na hlave mám prilbu, hnevá ma, že
Vanda - moja priateľka zatiaľ nemá. Tak isto som rád, že už sedím, a nestojím v rade pred turniketom. Hľadiac dolu na
preplnenú zjazdovku, pokrytú z polovice ľadom, sledujem zaujímavé kreácie lyžiarov. Som rád, že ešte sedím, a nie som medzi nimi.
Ale nič to, sme tu, užívame si zimnej romantiky, chytáme trocha slnečných lúčov na tvár. V hlave mi behá myšlienka - čo by si aj
chcel, meter prašanu? Veď je marec. A buď rád, že nesedíš v škole, ale si na lyžovačke na Mýte pod Ďumbierom...pod
Ďumbierom...ale veď pod Ďumbierom je aj niečo iné. Začnem sa vrtieť na lanovke otáčať, blúdiť očami, drgať do spolusediacich,
sťahovať slnečné okuliare na koniec nosu. Keď je zo Štefáničky vidieť zjazdovku na Mýte, musí byť zo zjazdovky vidieť Štefáničku.
To nás učili už v škôlke. Ale nič. Skúšam po vystúpení z lanovky, chvíľu sa orientujem...a vidím! Aká je tam krásne učupená v
bielom kráľovstve, zatiaľ čo tu dolu, okolo nás, je jar. Pomaly zabúdam na lyžiarov okolo, a začnem loviť v pamäti, kde mám
pásy. Ostali na chate? Sú v aute? Ak sa nemýlim, sú v aute. V hlave vybavujem obrázky mapy, cestu od Trangošky, okolo jaskyne a
chaty až na Ďumbier a hore na ňom drevený kríž. O tom ako by som chcel tráviť zvyšok dňa mám zrazu jasno. Len ako to vysvetliť
mojej krajšej polovičke, opaľujúcej sa vedľa mňa? Na zázraky som nikdy neveril, ale keď zrazu moju niť myšlienok preťali
slová "tu je toľko ľudí, mne sa tu až ani nechce byť" tak som zrazu uveril. V duchu skáčem radosťou, usmievam sa popod fúzy
ktoré nemám, a opatrne začínam hrať svoju hru. "Mne sa tu síce lyžuje dobre...aj by som tu ostal..ale keď sa tu tebe nepáči,
že je tu plno...vidíš tam na kopci oproti tú malú čiernu bodku?" Moja krajšia polovička hneď vedela koľká bije. Vypočul som si,
že je to ďaleko, a do kopca, a vysoko, a že už je veľa hodín, a že čo budeme jesť a piť, a že by sme sa mali poponáhľať aby sme
to stihli do tmy. Posledná vec ma tak zaskočila, až som zabudol zavrieť ústa. Usmial som sa, a už sme aj lyžovali dolu k autu.
Pásy tam boli, aj ruksak s nejakou výbavou. Čo tam však nebolo, boli Vandine skialpové lyže. Ale čo, na mieste niečo vymyslíme.
Aj sme vymysleli. Keďže som sa dozvedel, ako je už neskoro na taký veľký výstup a mali by sme byť pri aute za tmy,
napadla ma spásonosná myšlienka. Vanda nemá skialpy, teda pôjde pešo, ale aby sme boli dolu rýchlejšie, tak si vezme lyže na
chrbát. Ani som to nahlas nepovedal, hneď som vedel na koho chrbte pôjdu lyže hore. Ale čo by som len pre ňu nespravil.
A tak stúpame hore. Ja prvý, s jednymi lyžami na nohách a druhými na chrbte. Za mnou cupitá malými krokmi v otepľovačkách sa
potiaca Vanda. Každých 5 minút stojíme, doťahujeme topánky, upevňujeme lyže na ruksaku, pijeme. Ideme pomaly, lebo sneh je dolu
mokrý, Vande sa topánky podklzujú a výsledok je 2kroky hore, jeden dolu. Vedel som, že takto ďaleko nezájdeme, a v rámci
zachovania plánu pekného poobedia som vymyslel spásonosnú myšlienku – aby ja jej nešmýkalo, postaví sa mi na konce lyží a pôjde
ako na snežniciach. Nakoľko moje lyže majú twin tip (tj zdvihnutú aj pätu, nielen špičku – poznámka autora) tak sa jej tam celkom
dobre stálo. Základný postoj sme po pár minútach zvládli, teraz prišiel čas prejsť zo statickej verzie na dynamickú. To už bolo
horšie. Zladiť krok a udržať rovnováhu, to chce cirkusový talent. Prvá zmena bolo odloženie Vandiných paličiek – samozrejme na
môj batoh. Teraz sa ma držala ako pri jazde na motorke, čo k udržaniu rovnováhy moc neprispelo. Ale kde je vôľa tam je cesta. A
naša cesta bola smerom hore, takže aj vôľa sa musela dostaviť. Po niekoľkých pokusoch nám to išlo. Zladili sme tempo, rovnováhu,
dĺžku kroku. Neviem, či som sa čudoval viac ja, že to funguje, alebo okoloidúci, keď videli čo sme vymysleli. Prvých lyžiarov
idúcich dolu sme si nevšímali, mali sme dosť starostí sami so sebou. Potom som sa však bavil na ich pohľadoch. Prekvapenie,
smiech, ťukanie si na čelo, kývanie, zdravenie. To všetko nás sprevádzalo cestou zasneženou dolinou na každom kroku. Keď si nás
začali fotiť, cítil som sa ako celebrita. Na zvedavé otázky som sa len usmieval a prikyvoval, lebo pľúca nevládali rozprávať.
Starší pán ma ponúkol čajom, keď videl, že sa „potím jak taký jazzman“ v pesničke od Horkýže Slíže. Milé gesto ktoré ma potešilo.
Viac by ma však potešilo, keby mi nejaký ceper vzal ruksak a vyniesol ho na chatu ako o tom sníval už Ivan Bajo, ale nič
také sa nestalo. Cestou som vymyslel ešte jednu novinku, ako dosiahnuť aby sme vyšli až hore. Na parkovisku som Vande povedal,
že za hodinku sme hore na chate a jeme guláš a pijeme nosičský čaj – to sú dve veci, na ktoré ju vždy zlomím. Problém však nastal,
keď sa začala pýtať nepríjemné otázky týkajúce sa času. Reálne som odhadol čas výstupu na 3 hodiny, jej som povedal hodinu,
takže som musel niekam „schovať“ dve tretiny času. A to je vcelku dosť. Každý krát, keď sa opýtala na čas, som ho teda vydelil
tromi a poslušne hlásil výsledok. V praxi to vyzeralo tak, že keď sa ma po 30 minútach od auta opýtala, keby tam budeme,
povedal som, že za 50 minút, lebo ideme zatiaľ iba 10 minút. Keď sa pýtala po trištvrte hodine, tak som povedal, že ideme len
15 minút a nech sa stále nepýta v päť minútových intervaloch. Na chvíľu to zabralo, ale len kým sme neprišli k rozcestníku
pod jaskyňou. Kto tam bol vie, že je na ňom šípka oznamujúca hodinu na chatu. Vtedy mi prestalo byť všetko jedno, lebo na
Vande som už videl náznaky únavy a nespokojnosti s našou túrou. Doteraz neviem, či sa mi ju podarilo tak úspešne rozptyľovať,
alebo bola už tak unavená, ale počas pätnásť minútovej prestávky pod rozcestíkom si tú tabuľku nevšimla. Keď sme sa zas pohli
smerom hore, vedel som, že mám vyhraté. Taký kúsok pod chatou sa už neotočí, nato bola príliš tvrdohlavá, a ja som stále
dokola rozprával o nosičskom čaji na ktorý celé leto zbierali bylinky okolo chaty a o guláši, ktorý je najlepší v širokom okolí.
Keď sme konečne prišli na chatu, a ja som si vypol lyže, zložil ruksak a Vandine lyže oprel o chatu, vyšla von skupinka
zahraničných turistov, ktorým vedúci vysvetľoval ako funguje skialpové viazanie. Dodnes nezabudnem na jeho výraz keď po dlhom
monológu a naznačovaní vo vzduchu sa rozhliadol okolo seba, pristúpil k prvým lyžiam ktoré videl aby im to názorne ukázal, a do
ruky sa mu dostali zjazdové lyže. Poobzeral sa okolo, zjavne rozmýšľal kedy a kde postavili lanovku, a potom sa radšej pobral preč
aj s celou skupinou. Určite im to ukázal na iných lyžiach, ale na to sme už nemysleli. Hrial nás teplý čaj z vnútra a horiaci
kozub na chate z vonku. Usmievali sme sa šťastím a radosťou, pri čakaní na guláš sme zavrhli plán ísť až na Ďumbier a priznal
som skutočnú dĺžku výstupu, za čo som si vyslúžil škaredý pohľad. Povedzme si pravdu – zaslúžene.
Po odpočinku som z batohu vytiahol Vande lyžiarky, odložil tam jej topánky, dali sme si čelovky a pobrali sa. Pár
fotiek zapadajúceho slnka a už svietiac si pred špičky lyží brázdime primrznutý firn zakrývajúci kosodrevinu povedľa chodníka. Pri
aute sme za úplnej tmy, posledné pohľady hore dolinou osvetlenou mesačným svitom, a už aj ideme na chatu. Prechádzame povedľa
známej zjazdovky na Mýte a tešíme sa z ďalšieho pekného dňa v horách.
Danica Božová
zimomriavky pod ďumbierom a horský maratón proti svojej vôli
Čertovica. Predposledný júlový deň v roku 2006. Hodinová ručička ukazuje na deviatku, ortuť teplomera sa šplhá k trinástke.
Skupina asi šiestich desiatok turisticky založených učiteľov a ich rodinných príslušníkov sa vydáva na prvú z trás ich
týždenného programu. Medzi nimi i moja štyridsaťročná maličkosť, ku ktorej patrí o rok starší Miroslav.
„Dnes to nebude náročné. Po hrebeni k Chate pod Ďumbierom a odtiaľ po zelenej značke dole na Trangošku. Pre zdatnejších
možnosť výstupu na Ďumbier alebo spestrenie vo forme návštevy horskej Jaskyne mŕtvych netopierov, ktorá sa nachádza v
blízkosti turistického chodníka, po ktorom pôjdeme,“ oznamuje vedúca Ľuba, pričom nezabúda niekoľkokrát zopakovať:
„Autobus z parkoviska na Trangoške odíde smerom k ubytovni do Brezna presne o sedemnástej.“
Pohoda. V primeranom počasí. To dnešné sa však s nami vôbec nechce kamarátiť. Studené závany vetra na hrebeni mi prikazujú
vybrať z batoha čiapku, silné dažďové kvapky nútia siahnuť po pršiplášti. Jeho použitie mi ale lepšie pocity neprináša. Cítim
sa spotená, či skôr akoby naložená v studenom kúpeli.
Po trojhodinovom pochode v chladnom potnodažďovom náleve sa teším na vnútro Chaty pod Ďumbierom, pričom vidina chutných
parených buchiet mi pomáha zabudnúť na príliš dlho trpené nepohodlie. Zbytočne. Chata dnes pripomína chladničku plnú
premoknutých turistov, či skôr sardinkáreň ako košická električka v čase dopravnej špičky. Na toalete si obliekam suché tričko
a šuštiakovú vetrovku. Rozhodujem sa, či pod šatku prichýlim zmoknutú hlavu alebo háklivé hrdlo. Žiaľ, viac suchého na seba v
tejto chvíli nemám.
Z mokrého batoha vyberám nerezovú termosku s čajom, chlieb s maslom, šunkou a paradajkou. Pokus o jeho konzumáciu končí
neúspešne. Je premočený a iba chladí moje zuby a jazyk. Akoby mal nahradiť injekciu na ich znecitlivenie. Tú však dnes
nepotrebujem! Ostáva mi iba sladká horalka a oči pre plač.
Teoreticky je síce pravé letné poludnie, ale počasie vonku pripomína skôr krutú sychravú jeseň. Ticho premýšľam o
nasledujúcom poldni. Cesta od Chaty smerom dole po zelenej na Trangošku by mala chôdzou trvať asi dve hodiny, ďalšie tri by
bolo potrebné venovať na parkovisku čakaniu na autobus. Čas plánovaný na prehliadku Jaskyne mŕtvych netopierov mi pripadá v
tomto stave zbytočný. Tejto túžby som sa dnes ľahko zbavila.
Stačilo by urobiť pár krokov smerom von a opäť by som bola premočená až do kostí. V tejto chladnej sardinkárni však tiež
dlho nevydržím!
Pri pohľade na mňa trasúcu sa ako pri zimnici kolegyňa Eva prichádza s nápadom: „Do Brezna, na miesto nášho dočasného pobytu,
je po zelenej iba päť hodín. Si predsa vytrvalkyňa, behom tam budeš možno za tretinu tejto doby!“
Jej nápad mi pripadá skvelý, veď nechcem zvyšok dovolenky vymeniť za pobyt v nemocnici. Čaj z litrovej termosky prelievam
do plastovej fľaše, do vrecka bundy kladiem občiansky preukaz, zdravotnú kartičku poistenca, stokorunáčku a kľúč od izby na
ubytovni. Mokrého nepriateľa - môj batoh dočasne prenechávam Miroslavovi a bežeckým tempom sa vydávam v ústrety koncu
môjho trápenia.
Môj prvý bežecký úsek nadol po Trangošku je oproti písanému turistickému času kratší iba o pár minút. Kamene i korene
stromov sú šmykľavé, chodník preplnený kalužami vody. Asi v jeho polovici míňam vstupnú budovu pred horskou jaskyňou, s
ktorej návštevou som sa už vopred rozlúčila.
Dole na Trangoške ma víta úplne iný svet. Cítim sa ako v Bulharsku. Po asfaltke do obce Bystrá absolvujem síce nezáživný
súvislý beh, dôležité však je, že zimomriavky z môjho tela sa postupne strácajú.
Smerovník z Bystrej do Brezna ukazuje turistickým tempom dve hodiny, treba len nájsť tú správnu odbočku na kopec. Po
štvrťhodine pátrania je moje úsilie spečatené úspechom. Potešenie však trvá iba pár sekúnd. Na turistickom chodníku voľne
pobehuje obrovský vlčiak bez náhubku. Pes - najlepší priateľ človeka, najväčší nepriateľ bežca! Stojím ako zmeravená. Tak
prudko ma prenikol úľak ako žeravý hrot.
Ďalšie minúty venujem hľadaniu majiteľa tohto štvornohého tvora. Môjmu strachu síce nerozumie, ale mne úplne stačí, že ho
odvádza preč. Chvíľku ešte zápasím so svojou bojazlivosťou: „ Len nech v obrovských lopúchoch nestretnem ďalšie podobné
zviera...“
Beh do kopca tmavým hustým lesom po mazľavej hline je síce problémový, nie však nezvládnuteľný. Hlavne, že na kmeňoch
stromov nechýbajú zelené značky! Po výbehu na voľné priestranstvo vidím stáda oviec, strážneho psa, baču a informačnú
tabuľu: DIEL. Žiadne smerovníky na Brezno. Nijaké ďalšie turistické značky na obzore...
Po márnej snahe zorientovať sa snažím skontaktovať s bačom. Zdá sa, že mi vôbec nerozumie, je akýsi zaspatý, či skôr
naložený v alkohole.
„K vysielaču a odtiaľ dole k nemocnici!“
To je všetko, čo som z jeho úst dokázala dostať.
K vysielaču dobieham za pár minút, ale čo ďalej? Všade vôkol tráva vyše pása a vo výhľade vysokánske stromy. Keby som tak
mala mapu....Alebo aspoň mobil! Mobil! Doteraz z môjho pohľadu pod vplyvom profesionálnej deformácie učiteľky predstavujúci
výmysel limitne sa približujúci k vynálezu skazy odrazu stúpa v rebríčku mojich priorít na poprednú priečku. Neskoro.
Prítomnosť kľúča od izby na ubytovni v mojom vrecku vyžaduje dôjsť skôr ako celá skupina i s Miroslavom. Začína vo mne hlodať
červ pochybností. Vybrala som sa za vidinami fantázie a teraz padám do prepadliska trpkej skutočnosti. Otriasam sa hnevom a
ľútosťou zároveň.
Túžba po kúpeľni s teplou vodou na ubytovni a mäkkej posteli v izbe mi však plápolá v duši a jej plamienky vyšľahujú očami.
Krv mi ťuká v spánkoch, napína žily. Suché pery ma pália, až si ich musím podchvíľou navlhčovať jazykom. Hladina vody v
mojej plastovej fľaši klesá, rozum velí šetriť. Hrdlo sa sťahuje, srdce bubnuje na útok: „ Čím skôr nájsť správny smer do
Brezna, ďalšiu zelenú značku!“
Aspoň, že počasie sa umúdrilo a prechladnutie mi už nehrozí. Skôr naopak. Slnko mi vypaľuje mozog. Naplno sa prejavuje
môj „orientačný nezmysel.“ Od vysielača vedie niekoľko ciest rôznymi smermi. Neostáva mi nič iné, len skúšať jednu po druhej.
Prvá z nich končí pri plote ďalšieho salaša s rozzúreným psiskom. Prehrávam jedna nula. Čím skôr sa behom vraciam späť k
vysielaču a skúšam iný chodník. Nič potešujúce. Podobný obraz salaša i s obsadením, len z baču cítim pálenku na väčšiu vzdialenosť.
Dva nula.
Realizácia nasledujúcich pokusov o nájdenie správneho smeru, či aspoň akejkoľvek turistickej značky alebo tabule sa opakovane
končí s rovnakým výsledkom: Ovce, barany, veľký strážny pes a bača. Viac alebo menej naložený v alkohole.
Cítim sa ako vratký koráb, o ktorý sa oprela ťažká vlna. Úpenlivo si želám, aby mi ktosi triezvy vošiel do cesty. Bol by pre
mňa ako lepší prísľub osudu. Ako lampa zavesená na temnej klenbe oblohy. Snažím sa nepanikáriť: „Buď pokojná! Aj pri potope sveta
sa podaktorí zachránili...“
Opäť sa behom vraciam k televíznemu vysielaču. Koľký raz to už je dnes! Začínam ho obletovať ako raketa. Môj dnešný
popoludňajší svet je svetom blúdenia. Lenže vysielač nie je Ariadna, teda nemôže mi dať niť, ktorá ma z neho vyvedie a
nasmeruje na správnu cestu do Brezna. Skúsim sa s ním aspoň porozprávať. Vraj keď sa človek vyžaluje, je mu potom ľahšie, lebo
časť svojej ťarchy položí na plecia toho druhého. A tak ju prekladám. Na plecia televízneho vysielača. Čo tak naň vyliezť a
poobzerať sa po okolí? Ktorým smerom je Brezno? Smola, nie som horolezec! Keby som to tak vedela dávnejšie! Energiu
venovanú vytrvalostným bežeckým tréningom som mohla investovať iným smerom...
Na blízkom strome začína vyspevovať akýsi operenec. Chvíľku načúvam jeho ľúbezné trilky a závidím mu: „ Šťastný tvor. Nevie,
čo sú problémy, čo je dilema, čo cudzí svet...Cítim sa ako pri blúdení na opačnom kontinente, i keď od trvalého bydliska nie
som vzdialená ani stovku kilometrov!“
Každý z dvoch desiatok maratónov, ktoré som doteraz odbehla mal svoj koniec. Ba i označené kilometre, ktoré pretekárov delili
od cieľa. Kde je dnes koniec môjho blúdenia? O koľko minút? O koľko kilometrov? Hrdlo mám akoby stiahnuté slučkou. V hlave mi
víri chumelica, i keď ortuť teplomera isto ukazuje aspoň dve desiatky nad nulou. Cítim sa ako bezradný väzeň. Uväznená na Diele!
Návrat tou istou cestou späť do Bystrej je možný iba teoreticky. Prakticky by som po kĺzaní sa dole kopcom po mazľavej hline
mohla skončiť v pazúroch alebo v zuboch rozzúreného vlčiaka. Nie, to je vylúčené! Túto možnosť zamietam. Aspoň zatiaľ...
Spomínam na detstvo a prísneho otca: „Uč sa, aby si si posilnila sebadôveru a odvahu. Budeš to potrebovať, lebo život je boj.
Čím lepšie budeš vyzbrojená znalosťami, tým ľahšie zdoláš prekážky...“ Hoci som počas študentských čias mala nos celé dni v
knihách, žiadne výhody jednotky usilovnosti, ako ma prezývali spolužiaci, veru nepociťujem. Skôr naopak. Teória odtrhnutá
od života!
Od žalúdka cítim akési chvenie a v hrudi sa mi s každým vdychom a výdychom sťahuje a rastie čosi ako špongia. Je to strach.
Nechty si zarývam do dlaní a myslím si: „Teraz skladám skúšku. Ak neobstojím, padnem do mdlôb.“
Šiesty pokus, šiesta cesta. Jej šírka sa postupne zužuje, až sa stráca v hustom nepriechodnom poraste listnatých drevín.
Chytro späť k vysielaču!
S orientačným nezmyslom prehrávam šesť nula. V ústach mám len horkosť jedu a vnútro rozbité na kusy. Mocem sa ako námorník
cestou z krčmy. Snažím sa nahovoriť si, že najvyššie fyzické i psychické výkony vždy predstavovali triumf ľudskej vôle, ale akosi
mi to teraz nepomáha. V hrdle mám hotovú Saharu, unavené údy po vyše päťhodinovom behu odmietajú poslušnosť... Toto by bolo moc
i na Železného muža!
Svoju telesnú schránku s čoraz bojazlivejšou dušou ukladám do horizontálnej polohy a snažím sa o oneskorený olovrant - spánok,
ktorý býval pre mňa vždy zákuskom plným energie. Ale môj rozrušený mozog sa nevie odpútať od spomienok na Miroslava a myšlienok
na potrebný návrat. Návrat do civilizácie. Hlava bolí, oči pália...Všetko okolo mňa sa krúti, v ušiach mi ohlušujúco hučí. Zdá sa
mi, akoby som mala v hlave vrtuľu lietadla i keď všade vôkol je ukrutné ticho. Zmĺkli i zvonce na krkoch oviec, ktoré bačovia
zatvorili do košiara. Ležím v osamelosti, plná tiesne: „Stačilo raz vstúpiť do smoly a ťahá sa to za mnou celý deň“.
Moje druhé ja sa mi však prihovára slovami s opačným nádychom: „Nie, takto nie! Doteraz si nevzdala ani jeden maratón,
prežila si i útrapy Tatranskej magistrály! Už si zabudla? Vždy existuje nádej. Nádej! Jediný raj, z ktorého ťa nemôžu vyhnať...“
V očiach mám obraz mojich najbližších. Potrebujú ma! Spomienky na nich sú záchranným pásom, ktorý si pripevňujem na zronenú
dušu. Zdvíham sa zo zeme ako katapultovaná.
Posledný pokus. Ešte jedna cesta, skôr úzky chodníček. Zarastený steblami tráv, vňaťami pŕhľavy a bodliakov vyššími ako
moja maličkosť. Som síce celá doškriabaná, ale skúšam sa predierať vpred. Vpred! Vpred! Vpred! Po zdolaní prekážok v podobe
bujnej vegetácie vidím potok. Prvý záblesk nádeje. Nesmiem ho stratiť. Bežím vedľa neho po úzkom chodníku možno i rýchlejšie
ako na ktoromkoľvek slovenskom šampionáte. Odrazu mám síl na rozdávanie, i keď zásoby čaju v plastovej fľaši sú už
minulosťou a poslednú potravu som prijímala takmer pred šiestimi hodinami. „Hladný kôň lepšie ťahá!“ znejú mi v ušiach slová
Miroslava a v očiach sa vynára predstava jeho oprávnených výčitiek súvisiacich s chýbajúcim kľúčom od izby na ubytovni.
Stále je vo vrecku mojej bundy... Už sa isto celá skupinka turistov vrátila a jeho príchod kalia uzamknuté dvere. Musím
pridať! Čím skôr dobehnúť na ubytovňu a odčiniť môj orientačný nezmysel.
O tom, že sa rútim nielen vpred, ale i správnym smerom, ma presviedča prítomnosť dvoch malých dievčat. „Isto by samotné
neboli ďaleko od mesta!“ Ony pozdvihujú vo mne sebavedomie a akoby ma odrazu vyliečili z rán, ktoré mi dnešok uštedril. Chatová
osada a obrysy breznianskej nemocničnej budovy! Raketové tempo už môžem trochu zmierniť, šprintérsky finiš po uliciach mesta nie
je nutnosťou. Veď aj bez neho isto niektorým okoloidúcim pripadám ako keby som pojedla šialené huby. Mne sa však zdá, že som
prekročila svoj tieň a na svete je odrazu veľa slnečného jasu. Vidí sa mi, že za tento poltucet hodín som prežila viac než za
celý predchádzajúci rok.
V ubytovni ma čaká ďalšie prekvapenie. Prázdnota. V jedálni netrpezlivé kuchárky a ich vyčítavé pohľady. Viem, meškám.
Čudujem sa, keď sa dozvedám: „Ste prvá. Kde sú ostatní?“
Nuž, to by zaujímalo i mňa...
Celá skupina i s Miroslavom prichádza necelú hodinku po mne. K zdržaniu v horskej jaskyni sa pridala i porucha
objednaného autobusu.
„Vyzeráš akoby na teba padla ťarcha Einsteinovej teórie relativity. Čo sa stalo?“
To ako vyzerám nie je nič oproti tomu ako sa strašne cítim. Dolieha na mňa priam gigantická únava. Bolí ma celý človek.
„Čo? Čože?“
„Vlastne nič. Našťastie sa nič nestalo. Som tu!“
Niekedy výsledok toho, čo sa nestalo je oveľa dôležitejší ako udalosti, ktoré sa stať mohli. Preskočila som latku vo výške
blúdenia. Zvíťazila som nad orientačným nezmyslom! Na siedmy pokus...
Priznávam sa ku všetkému, čo som počas posledného poldňa prežila. Nechcem to schovávať niekde pivnici svojho vedomia.
„Pozri, o toto si prišla!“.
Monitor počítača patrí celý neskorý večer záberom z Jaskyne mŕtvych netopierov, ktoré sa Miroslavovi podarilo zhotoviť.
S dvoma batohmi na chrbte...Jednotka šikovnosti. Mohyla dobroty.
Noc. Do obloka narážajú obrovské kvapky dažďa, akoby chceli vniknúť do izby. Miroslavovo láskavé srdce i v tme presvitá
spod zeleného trička. Je ako plece, o ktoré sa dá v pravej chvíli oprieť.
26/03/2011
autor: ak|creative
